Tlmačský Optimistic team v Saint Just en Chaussée

Len nedávno sa písal február, kedy sa začali prvé stretnutia rodiaceho sa teamu z Tlmáč. V hlavách búrky myšlienok, neisté rozhodnutia ísť do neznáma urobiť dobré menom Tlmačom. A aj preto názov teamu hovorí za všetko.

Boli sme pozvaní našimi francúzskymi priateľmi, tvoriaci slovenskú asociáciu, na športové hry v dvadsaťsedem boji do francúzskeho Saint Just en Chaussée (100km od Paríža), ktoré sa konali 10.-12.6.2011. Vďaka pozitívnym a pretrvávajúcim vzťahom sa Francúzi i mesto Tlmače snažia o podpísanie družobnej zmluvy, od ktorej nás delí azda len krôčik. Našu návštevu si uctil i sám starosta mesta, s vyše šesť tisícami obyvateľov, ktorý nás pozval na radnicu spolu s ostatnými poslancami.
Sylvia Havranová, Milan Švec, Michal Kupči, Martin Dudášik, Michaela Kúdeľová a Danka Mikušová, šesť optimistov dúfajúcich, že počas troch vyčerpávajúcich dní v dvadsaťsedem boji zabojujeme a prinesieme na Slovensko pohár, čo sa napokon stalo aj skutočnosťou. A tak sme sa na bratislavskom letisku vydali na cestu s vervou a odhodlaním nechať na športových hrách telo i dušu. Morálnu a psychickú podporu a oporu sme našli u riaditeľky mestského kultúrneho strediska v Tlmačoch Aleny Senešiovej a poslanca za mesto Tlmače Júliusa Žubora, sprevádzajúcich nás do neďalekého Francúzska.
K našim francúzskym priateľom sme prileteli dva dni pred začatím športových hier. Pripravili pre nás nádherné privítanie a na ďalší deň sme vďaka nim mohli vidieť nezabudnuteľné pamiatky v Paríži, medzi ktorými nechýbal klenot svetovej architektúry Eiffelova veža. Po pamiatkach prechádzajúcom dlhom dni sme si poslednýkrát dopriali pohodlný spánok u našich priateľov. Nasledujúce dni počas športových hier bolo nemožné opustiť stanové mestečko, resp. nespať v stane. V opačnom prípade by došlo k diskvalifikácii družstva. Vyššia moc zariadila nepriaznivé počasie. Počas oboch dvoch nocí v stane teplota klesla na cca 6 °C, čo sa podpísalo aj na našom zdraví. Ako jediné zahraničné družstvo sme sa pustili do prekonávania samých seba. Súťaže sa zväčša zúčastňujú teamy, ktoré sa celé dva roky (súťaž sa koná každé dva roky) intenzívne spolu pripravujú. My sme boli radi, že sme dokázali zostaviť team z ľudí, ktorí majú blízko k športu, resp. vedia prekonať bolesť a veľakrát načrieť na dno svojich síl. I teraz tomu nebolo inak.
Hneď prvý deň po postavení si stanov, sme sa pustili do súťaženia. Prešli sme rôznymi stanovišťami od basketbalu cez streľbu s lukom, gymnastickou zostavou, po ktorej sme mali zatiaľ tie najpozitívnejšie pocity, pretože bolo vidieť na rozhodkyniach, že sme zanechali veľmi dobrý dojem. Čas sa míňal a nás čakal v noci orientačný beh. Autobusmi nás zaviezli na miesto štartu a približne o pol jednej v noci začalo odsýpať. Opäť mali výhodu francúzski súťažiaci, nakoľko mali zmapovaný terén a dobre poznali prostredie. S čelovkami na hlavách v hlbokom lese, snažiaci sa nájsť vyznačené body s čipmi, sme verili v úspech. No opak bol pravdou. Pred štartom, kde už s nami nebola naša krajanka Slovenka žijúca vo Francúzsku, sme si vypočuli množstvo informácií. Avšak kvôli jazykovej bariére sme boli dezinformovaní, kvôli čomu sme nesplnili limit do vrátenia do cieľa a preto sme boli z tejto disciplíny diskvalifikovaní. Je pravda, že sme boli rozladení, ale neklesli sme na duchu. Práve naopak. Vyburcovalo to v nás lepšie výkony v nasledujúcich disciplínach. Po orientačnom behu sme sa uložili do stanov približne o 04:00 nadránom. O 06:00 už trúbil trubkár nad našimi hlavami. Nevyspatí a prezimení sme šli po jedlo a následne o 08:00 sme štartovali v ďalšej disciplíne crosscountry – beh po krajine 9km. Do cieľa sme museli dobehnúť spolu všetci štyria. Mali sme po dobehnutí asi necelú pol hodinu na prezlečenie a rovnými nohami sme vhupli na asi najvyčerpávajúcejšiu disciplínu – VTT (4 etapy na bicykloch, 52km). Naše mužské osadenstvo zvládlo všetky etapy, Sylvia s Michaelou sa vystriedali a obe si tak odbicyklovali po dve etapy. Medzi etapami prebiehali doplnkové disciplíny ako paintball, šípky, tlak na lavičke, jazda na bicykli cez prekážky. Boli sme veľmi potešení organizátormi, ktorí vyzdvihli na záver súťaže, že sme dokázali prejsť celú etapu na NEodpružených bicykloch, ktoré nám požičali. Ocenili sme tiež pripravenosť organizátorov i v možnosti masérov, ktorí nám boli k dispozícii. Nie raz sme využili ich služby, vďaka ktorým sme mohli skôr a rýchlejšie regenerovať vyťažené telá. Po malom oddychu sme opäť pokračovali v plavbe na kanoe, jazda na štvorkolkách či kolieskových korčuliach. Vyvrcholením náročného dňa bola pre súťažiacich a fanúšikov monumentálna vatra a počas nej prenádherný ohňostroj.
Tvrdí sa, že tretí deň je únavový. No však ani to nám neubralo na silách. Nesmelo. Mali sme pred sebou posledný súťažný deň, kedy sme chceli vydať zo seba maximálnu možnú energiu. Po znova krátkom spánku, kedy nás budil, tentokrát, hráč na gajdy, nás čakal run and bike. Zodpovednosť do rúk vzali na seba Milan s Michaelou, ktorí zo 115 družstiev obsadili 14. miesto. Zahanbiť sa nedali ani ďalší spolubojovníci na kanoe v ten deň. Zároveň odviezli Michala aj s Martinom organizátori na plaváreň, kde zdolávali prekážky súťaženia tiež veľmi úspešne. Pred nami zostávala už len kompletná atletika, kde sme nazbierali najviac bodov pre náš team. Nielen pani Senešiová a pán Žubor nám preuzakovali svoju podporu, ale na diaľku i primátor Tlmáč, pán Bizoň, ktorý sa zaujímal o naše pôsobenie v cudzej krajine a bol v duchu s nami.
Vyvrcholením nezabudnuteľných a náročných dní bol úžasný pocit na duši, keď sme sa dozvedeli, že sme zo 115 družstiev skončili na 57. mieste. Ani družstvo, končiace na prvom mieste nemalo taký aplauz ako Optimistic team zo Slovenska. Cítili sme obrovskú podporu zo strany súťažiacich i organizátorov. Na stanovištiach rôznych disciplín nás povzbudzovali, priali, necítili sme zákernosť. Snažili sa byť pre nás vždy nápomocní. Šokujúce a obrovským zadosťučinením pre nás bolo, keď popri všetkých vyhodnoteniach a oceneniach zavolali pod pódium i slovenských optimistov a vrúcne nám odovzdali nemalý pohár za snahu a oduševnenosť.
Možno nie je ľahké slovami opísať pocity, majúce zo súťaže, no určite vieme, že sa o dva roky chceme vrátiť do Saint Just en Chaussée a opäť si vyskúšať kam až siahajú naše sily. O to viac, že naši súperi od nás veľa nečakali. Boli sme občas znevýhodnení oproti rivalom, no i napriek tomu sme sa nedali zahanbiť a hrdo reprezentovali a zviditeľnili naše mesto Tlmače.